Julku som stretla vo vlaku. Sama sa tak oslovovala. Prisadla som si nedôverčivo, mysliac si, že ma opäť čaká jedna z tých ciest s vlakovým kverulantom, ale veľmi rýchlo sme si obe porozumeli. Pani Julka je staršia dáma, sedemdesiat jej pomaly bude, priznala sa mi a jej jednoduchý útly zjav ma prinútil položiť jej meno ako zdrobneninu. Dokázala hovoriť o všetkom. O svojich hodinkách, ktoré jej dala kamarátka ako darček. Akiste najcennejšia vec, akú v živote vlastnila. Až z Francúzska ich kamarátka priniesla, ale Julke bol voľný remienok. Preto ich odniesla do hodinárstva, aby jej ho ponarovnávali nejako. A kamarátka za ten čas videla, že Julka hodinky nenosí: "A kde ich máš? Keď ich nechceš, daj mne." Ale Julka ich veľmi rada, ona by hodinky nevrátila. Vysvetlila kamarátke, kde hodinky sú a kamarátka bola nakoniec veľmi rada, že jej darček ostane u obdarovaného. "Ľudia si myslia, že to je hračka, ale to sú tie aj so značkou, pozrite," a ukazuje mi ciferníček. Sú vkusné. Neladia s ňou, ona vie.
Hovorila veľa, akoby sa bála ticha. O svadbe, na ktorej jej švagor dostal porážku. Bol na pôjde. Pil tam. Keď ho išla žena hľadať, vyšla potichučky po rebríku na pôjd, aby ju nespozoroval. Len, aby sa nerozhneval. Len, aby ho ona skontrolovala, či je v poriadku. Nebol. Bol sivý, v bezvedomí. Pomáhali všetci chlapi, keď ho snímali z toho pôjdu, kde chodieval piť. Už mu nebolo pomoci a zomrel. Jeho žena vtedy nespala v spálni, bála sa preveľmi. Spala tam Julka so svojím, vtedy trojročným, synom. Ona sa mŕtvych nebojí, to pred živými sa treba mať na pozore. Teraz už má syn tridsaťpäť. Sám žije. Ženy nemá. Ale chodí ju pozrieť dakedy a keď syn nemôže, príde ona za ním. Ale teraz sa dva mesiace nevideli. "To až tak dlho?" čudoval sa dnes syn. Toľko. Bol v kúpeľoch, potom ťahal smeny. Ona mu aj navarí, kúpi bundu takú, vysvetľuje mi, ako jej predavačky radili.
Príbeh o tom, ako sa Julka zoznámila so svojím manželom nebol pre ňu dôležitý. Oni sami neboli dôležití. Aké prirodzené, že si môžu byť dvaja manželia takí cudzí. Žili na vidieku, vidiecky život držal Julku takpovediac v šachu. Ona však bola v podstate tou, ktorá na kopanice do neďalekej dediny priniesla aký-taký pokrok. Ona musela mať lustre. Bola prvá v dedine, ktorá mala lustre. Susedky nestrpeli, aby mala Rusnáčka lustre skôr než ony. Preto zanedlho všetky mali sklenené lustre. V prednej chyži. Julka bola od mlada zvyknutá na sporák, no jej muž iba do piecky drevo zvážal a zvážal. Ona chcela sporák, ale manžel jej ho nepovolil. Tak sama išla do mesta, vzala pôžičku a kúpila. Sama. Ako bolo, tak bolo. Potom už aj susedky zháňali, lebo nebolo by, žeby Rusnáčka mala sporák v dedine prvá.
Len jedno mi teraz prichádza, keď myslím na pani Julku. Ženy sú stvorené pre bolesť a muži pre prácu. V jednej hodinke, ktorú sme spolu strávili vo vlaku, mi zhrnula svoj osud. Lebo tak sa patrí s inými ľuďmi rozprávať. Lebo ona sama žije a nemá rada ticho. A ja som ju počúvala uveličená. No stále si vybavujem tie jej čierne črievice. Oči ostali zahalené. Neboli živé , ani oslobodené. Boli kalné, zčervenané, modré. Zmordované ako príbeh, ktorý mi porozprávala. V rusnáckom nárečí.
