reklama

Bye-Bye, Serbia (reportáž)

Na Kosovom poli sa opäť bojovalo, tentokrát o miesto v prvom rade. Odtrhnutie Kosova od Srbska pripomínal rozvod manželov, ktorí už roky spolu žili v disharmonickom vzťahu - formálny akt, ktorý síce šokoval okolie, ale keď prišla reč na to, čo konkrétne sa v živote rodiny zmení, nikto nevedel. Jeden partner cítil krivdu a poníženie, druhý sa radoval, ako ľahko sa mu dokázala prepiecť nevera. Jeden partner predýchaval súpis, ako správne podeliť majetok, ten druhý si medzitým stihol pobaliť rodinné poklady a zakýval. Bye-bye, Serbia. (tentokrát bez politiky)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
Vchádza kosovský premiér...
Vchádza kosovský premiér... (zdroj: (sh))

Do mesta privandroval cirkus, hľadisko okolo manéže sa zapĺňa zvedavými očami a ušami. Inokedy pustý Grand Hotel Pristina praská vo švíkoch. Tisícky novinárov fyzicky premiestnili svoju existenciu z jedného miesta na druhé a kosovská zem sa zatriasla pod ťarchou ekvipáže, ktorú si so sebou dovliekli. Už mesiac totiž špekulovali „kedy a či vôbec“, až im nakoniec kontroverzný precedens urobil po vôli. Kosovským Albáncom požehnal suverenitu, žurnalistom niekoľkodňovú šichtu. Nevidieť, nepočuť, nebyť, nemať by bolo trestným činom, nechať si ujsť príležitosť morálnym pokleskom. Nezohnať akreditáciu „v deň pred veľkou nedeľou“ by znamenalo urobiť hrubú chybu - vypochodovať do prvej línie bez zbrane, ktorá sa tasí, keď sa vyčerpajú všetky diplomatické prostriedky. Novinárčina je boj, osudové povolanie, je to láska, vášeň, posadnutosť, šialenstvo. Je ľahké pre ňu zhrešiť a pritom nemať výčitky svedomia, je prirodzené kvôli nej nespať, no byť čulý, je to droga, z osídel ktorej neexistuje návrat. Bojuje sa za seba, no častejšie so sebou samým. Pracovať ako novinár je skrátka sen a tí, ktorí ho snívajú s očami dokorán, sú tu v press centre, vo svojom svätostánku. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Fotografie k reportáži.

Nezávislý elitný klub

V čase, kedy sa v ulicach Prištiny rozbieha párty na albánsky spôsob, si skupina skrehnutých fotografov pri olejových aromatických horákoch zohrieva belasé prsty. Krčím sa neďaleko, sledujem trenie ich dlaní a názorov a to, ako sa vôňa petroleja mieša s dymom cigariet. Tak toto sú tí ostrieľaní páni fotoreportéri, starí dobrí kamaráti z elitného klubu, absolútne oddaní svojej práci. Poznajú sa celé roky, Afrika, Ázia. Ja zrazu nechápem svoju prítomnosť v ich prítomnosti, chýba mi tá dávka inteligencie, ktorá pomáha človeku verbálne vyjadriť to, čo cíti. Deň bol dlhý, noc bude dlhšia. Páni fotoreportéri si jednostaj mädlia tie svoje štíhle prsty, šúchajú si žilnaté a kostnaté zápästia, sofistikovane naprávajú ramienka trojkilových aparátov. Atraktívny pohyb, ktorým lákajú obete pózerstva, ktorým vábia aj môj zrak. Dlane ich svrbia, v dlaniach držia šálku, dlaň v dlani. Mladší z fachu sa za nimi otáčajú, šepkajú si, zavše sa niektorý z nich pristaví, povyrastie. Potom sa dostaví napätý vnútorný monológ, božechráň povedať niečo hlúpe, záplava lichôtok by tiež nebola vhodná, vyzeral by ako salónny blbec, a tak len skromne podá ruku. Ruky fotografov sú krásne. Pôvabné ako krajiny, ktorými cestovali, príťažlivé ako okamihy, ktoré zlúčili do jedného obrazu a nám tento obraz utkvel v pamäti ako obraz sveta. Hrbím sa v kresle, aj ja cítim svoju malosť. Mám rešpekt a pocit viny, že fotím málo, že neviem fotiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzi foťákom a píšucim je úzka hranica. Fotografia nie je, podľa foťáka, neurochirurgia. Skrátka jedného dňa chytíš sklo. Foťák túžia po uznaní. Občas je taký arogantný, až je sympatický. Postoj v predklone, akoby načúval, očami žmúri, akoby zaostroval na vzdialený predmet. Výsledok nepravidelného spánku. Jeden by nevedel, či ho obdivovať, či ľutovať. Keď pracuje, vždy v tejto polohe. Plecia naklonené, ohnutý chrbát, pevný v bokoch. Fotí predovšetkým zrakom, až potom prístrojom. Dvadsaťštyri hodín denne. Fotografia bude jeho smrť, ak ho prv nezabijú cigarety.

Vo vstupnej hale Grand Hotela Pristina sa zrazu ozve rana. Moje tupé monológy sú prerušené. Prištinský ľudový súbor vhrmotil dovnútra v plnej poľnej. Bubny bubnujú, trúby trúbia, hlasno a hlasnejšie, zvuk sa vlní skrz ľudské telá. Kosti a orgány sa trasú aj vo mne. Cinkajú poháre aj zrkadielka zrkadloviek. Striehnem na pánov fotoreportérov, kam povedú ich dlane. Stále stoja pri horákoch, hrejú sa, veselý moment ich zdá sa nudí. Nič dramatické sa predsa nedeje, škoda míňať batériu. Ostatní novinári si užívajú divadielko, vzniklo špeciálne na ich počesť. Kosovská družnosť je v mihu oka nákazlivá. Niekoľko kameramanov už ťažká na ramenách kamery, foťáky visia vo vzduchu, bavíme sa spolu s nimi, usmievame jeden na druhého. Môj úsmev však pomaly mrzne. Páni fotoreportéri si nasadzujú čiapky, omotávajú sa šálmi, posledný pohľad na tie ich prekrásne ruky, ktoré utaja pod koženými rukavicami. V celej svojej pávej paráde sa poberajú ku križovatke, kde sa na Bulvár Matky Terezy napája Ulica Billa Clintona, aby stýkrát zvečnili chlapca v kalimeri, bielej čiapočke, ktorý z kapoty auta máva albánskou zástavou a kričí „Urime pavaresia.“ (Pozn. Sme nezávislí) Dvere sa otvárajú a zatvárajú, novinári vrážajú jeden do druhého, je to samé sorry a pardon, len opatrne, lebo citlivá technika. Albánci spolupracujú, pózujú, sú prirodzení, to sa všetkým páči, pretože aranžovanie situácie je pre novinára vždy na hrane, presnejšie tu niekde začína profesijná samovražda. Do uzávierky ešte stovka fotografov stihne poslať kvalitnú bodku na záver.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Miluj chlebodarcu svojho 

Keby lekári merali teplotu ľuďom, ktorí v uliciach Prištiny oslavovali deň nezávislosti, zistili by, že majú trvalú, mierne zvýšenú horúčku. A to aj napriek tomu, že hodnota na teplomere ukazovala niekoľko stupňov pod nulou. Divoký temperament a červená farba, kam len oko dovidí, dostatočne regulovali horenie v svaloch. Nezabúdajúc na fakt, že Kosovčania, hlásiaci sa k islamu, majú na rozdiel od ostatných moslimov pozitívny vzťah k alkoholu. Jediní, ktorí sa v sedemstupňovom mraze trasú ako osiky, sú zamestnanci svetových i lokálnych médií. Hlavné mesto je na nohách, po Bulvári Matky Terezy pochodujú vlajkonosiči, prištinské múry sa otriasajú v základoch. A na celý tento virvar dozerá bystré oko kameramana Reuters, ktorý sa na ostrovčeku uprostred cesty tisne spolu s desiatkou fotografov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Šéf je cholerik, pedantný ako švajčiarsky hodinár: musíš sa prispôsobiť požiadavkam, máš viac cvičiť, tvoje meno trh nezaujíma, ani zima ako v psinci ho nezaujíma, trh chce vidieť transparenty a vlajky. Chce vidieť figuríny vo výkladoch, nastrojené do revolučnej červenej a heslá „new life, new born, new hope, new country“, z ktorých sa v Prištine stal posledný výstrelok módy. Chce vidieť dievča v národnom kroji, ktoré prechádza popri výkladných skriniach. On ju musí mať. V zábere. A tak kameraman točí hlava-nehlava, omrzliny-neomrzliny. Konkurencia je veľká. Najskôr sa na dievča vrhnú fotografi, s desaťkilovou kamerou sa ťažko uteká. Ostrovček sa uvoľnil, stojím na ňom uprostred šialenej špičky a pozorujem, ako špekulujú, ako sa jeden druhého snažia striasť. Fotografi lezú kameramanovi na nervy, lezú do obrazu. Objaví sa ďalší kameraman. Rukou im signalizuje, aby trošku uhli, aj on musí pracovať. Nastáva symbióza. Fotografi kľačia na chodníku, majú novú perspektívu, kameramani spoza nich nakrúcajú, ja meditujem pri zvuku cvakajúcich uzávierok. Dievča si užíva svoje tri minúty slávy. Len do chvíle, kým mužský hlas zvolal meno nebohého prezidenta Ibrahima Rugovova, ktorý počas deväťdesiatych rokov udržiaval v provincii pokoj a voči invektívam Slobodana Miloševiča bojoval nenásilnou cestou. Pre novinárov jasný signál. Dievča je pasé. Zgrupnú sa okolo mladíkov a čakajú, čo sa bude diať. A všetci tajne snívajú. Taká malá žurnalistická úchylka. Kedy sa konečne budú páliť srbské vlajky? To sú dobré zábery, za taký obraz trh platí najviac. Je v tom asi taký kus vzrušenia, ako keď po vás niekto hodí kamennú kocku z dlažby. Trh chce oheň a lietajúce kocky a tuhľa všetci tancujú, spievajú, tešia sa.

Novinárov je v prištinských uliciach ako včiel po vyrojení. Bez zábran sa nanominujú k rodinám, k skupinkám študentov či seniorov. Šermujú mikrofónmi, diktáfónmi, neustále kladú tie isté otázky. Najprv mi je trápne, že patrím medzi nich, potom si uvedomím, že je to profesijná deformácia. Pýtam sa i ja, hoci po albánsky neviem zaťať ani mäkké f, tiahnem kosovským poľom s úbohou slovnou zásobou angličtiny, hanbím sa ako psíča. Kosovci sú príjemní, ukecaní, hluční, rozvášnení. Až sa ten ich temperament lepí priamo na mňa. Nakoniec sa pristihnem pri tom, že už nekladiem otázky ja, ale oni. Odkiaľ si? A ty si novinárka? Bola si aj inde v Kosove? Môžeme ťa pozvať na pivo? Nestíham, som amatér. Túlame sa uličkami, sme štyria. Pomedzi domy bez omietky, pomedzi americké, britské, nemecké, turecké vlajky, pomedzi mešity. Mesto svieti natehlovo, zovšadiaľ vytŕča čierna dvojhlavá orlica. Z kopca a do kopca. Zmysel pre orientáciu je pre povolanie novinára nevyhnutný. 

Deň D 

Reportéri sú opäť v teréne, blízko prevratnej zmeny vo svete. Parlament podpisuje deklaráciu, kosovský filharmonický orchester doladzuje hudobné nástroje, na streche upevňujú ohňostroj. Najťažšiu úlohu majú novinári v zákulisí. Šedé eminencie, ktoré sa pohybujú krok za hovorcami, za veľvyslancami, za vojskami, zháňajú stanoviská, nové skutočnosti, výroky. Zhromažďujú, preosievajú, telefonujú, posielajú sms-ky, čakajú na pokyny, hádajú sa. Všetci sú si rovní, niektorí však rovnejší. Existujú novinári novinárov, existuje celá hierarchia. V centre mojej pozornosti je opäť nástenka, kde akiste člen tejto hierarchie pripína press releases - tlačové správy. Uvedomujem si, aké nevyhnutné je ovládať minimálne dva cudzie jazyky. Stôl v press centre sa ohýba pod ťarchou máp, analýz, prehľadov, stanovísk, treba vedieť rozlišovať, čo áno, čo nie, treba vidieť súvislosti. Pisári sa začali schádzať, otvárajú brašne, otvárajú počítače. Jednostajne pýtajú oheň, šacujú sa, hľadajú cigarety. Byť nefajčiarom je zrazu čudácke, v Grand Hoteli sa dymí opreteky. Celé štáby už postávajú na prízemí. Je sedemnásť hodín, do pol hodiny musia postaviť veliteľstvo. Všetko musí klapať ako hodinky. Hostesky pobehujú, stavajú sa vlajky, údržba hotela pripevňuje modrú plentu, technici ozvučujú, ochranka v strehu. Všade samý „tajný.“ Reportér BBC si píše poznámky, popritom sŕka polievku, čosi škrtá, telefonuje, smeje sa, sype si cukor do čaju. Distingvovaný šedivý pán v elegantnom obleku s podbradníkom namiesto kravaty. Obyčajný smrteľník, aj keď na obraze vyzerá ako poloboh.

„Otvorte tašku, otvorte fotoaparát, ukážte mi preukaz. Ďakujem,“ kosovská policajtka ma prezerá od hlavy po päty. Srdce mi búši, preukaz nie je môj. Prinajhoršom ma zbalia, prinajlepšom si Thaciho pozriem na jednej z piatich obrazoviek vedľa v press centre. Vpúšta ma dovnútra, zaradujem sa. Myslím na to, že byť teroristom nie je až také zložité, stačí sa milo usmievať a prihlúplo zašermovať cudzou akreditáciou. Plazím sa pomedzi kameramanov, všetko je tu tesné, dýcham plytko. Hľadám si flek, tak aby som nezacláňala tým, ktorí pracujú. Vrava utíchne, na pódiu stojí slečna v kostýme a v albánčine ma informuje, aby som spozornela. Vchádzajú hlavní hrdinovia dňa. Blesky ožiaria celú miestnosť, fotografi stoja na vyhradenom mieste. Delá objektívov ostria, uzávierky dunia. Kameramani sa durdia, zase ktosi lezie do záberu, ťukajú si na čelo. Ťukajú si do slúchadiel, čosi je zo zvukom. Všetci sú ochotní stáť na jednej nohe, vidieť len časť plátna, skrátka byť „tam“ a mať „materiál.“ Po dvadsiatich minútach prejav utíchne, zaznie potlesk, protagonisti odchádzajú, novinári si naťahujú hnáty. Dajme sa do práce.

Sťahujú sa fotky, posielajú domov, píšu sa komentáre, správy, reportáže- všetok ten novinársky repertoár. Novinár nemá čas vysielať k nebu výčitky, že ho neobdarilo literárnym talentom, musí písať, radiť slová tak, ako ho to naučili v redakcii. Musí bojovať s jazykom, slovnou zásobou, gramatikou. Redaktori a kameramani televízií lezú na strechu, budú mať vstupy. Všetci sa pripájajú, ktosi zvolal „battery“, vrhá sa na zem k zástrčke. Sedí sa na schodoch, v kreslách, na zemi. Sledujú sa správy. Pán, ktorý pred malou chvíľou chlípal polievku, je zrazu na obrazovke. Nikto netuší, že stojím dva metre pred ním, tesne za kameramanom a užívam si bilaterál. Moderátorka sa vzletne britsky pýta, kultivovaný pán vzletne britsky odpovedá. Som v šoku z toľkého stoicizmu. Cením si, že mi dôverujú, keď si nedôverujem ani ja sama, mohla by som všeličo, ale v tom momente som paralyzovaná. Nebo zaplavili svetlice, moderátorka pozdravuje do Prištiny, ľudia na námestí spievajú a ja si vravím: áno, toto chcem robiť.

Stanislava Harkotová

Stanislava Harkotová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Nemôžem posedávať v pohodičke. Z takého posedenia sa rozložím a zhnijem. Zoznam autorových rubrík:  Ja, moja sestra a PrémiaAnjelifoolosophyRain City GazetteSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu